Farnosť Šimonovany a cirkevné začlenenie
Najstaršia farnosť na území mesta, pričom prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1332. V registri pápežských dianí sa uvádza pod názvom Synam. Od tohto dátumu až do roku 1767 bola filiálkou rímskokatolíckej fary v Malých Kršteňanoch. Šestnáste a sedemnáste storočie je v cirkevných dejinách spojené s reformáciou. V druhej polovici 16. storočia sa stali prívržencami protestantizmu vplyvní mocenskí činitelia, magnátske rody Forgáčovcov, Balaškovcov, Turzovcov, a rodina Šimoniovcov. Presný dátum obsadenia šimonovianskej fary evanjelikmi nepoznáme, bolo to okolo roku 1610, kedy sa Šimonovany stali súčasťou oslianskeho evanjelického seniorátu. V súvislosti so silnejúcou rekatolizáciou sa už v prvej štvrtine 17. storočia vyvíjal diskriminujúci tlak katolíckej hierarchie na evanjelickú a kalvínsku cirkev. Na rozkaz ostrihomského arcibiskupa Juraja Liptaja sa mala v roku 1647 konať kanonická vizitácia tekovského archidiakonátu. Katolícky kňazi poverení touto úlohou sa kvôli odporu richtára a obyvateľov Šimonovian vôbec nedostali do obce a tak sa obmedzili iba na oficiálny protest. V Šimonovanoch od roku 1703 pôsobil katolícky kaplán Matej Fabricius. Šimonoviansky kostol sa definitívne dostal do správy katolíkov po roku 1734. Pôvodne bol zasvätený Kráľovnej anjelov, ale rovnaké patronícium mal aj materský malokršteniansky kostol, preto bol v roku 1703 šimonoviansky kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Svedčí o tom oltárny obraz pochádzajúci z tohto obdobia. Po vzniku Československej republiky sa na fare vystriedalo viacero farárov. Najvýznamnejším z nich bol Viliam Fegyveres, ktorý začal písať šimonoviansku Históriu domus, a Jozef Šimuni, ktorý sa stal jednateľom Spolku sv. Vojtecha. Spolok mal v roku 1929 jeho pričinením 39 zakladajúcich členov zo Šimonovian.